Osud vs slobodná vôľa
Tento rok na dovolenke som mal veľmi dobrú príležitosť lepšie pochopiť vzťah pojmov osud/ predurčenie a slobodná vôľa.
Jeden večer bol organizovaný program. Súťaž 4 mužov, ktorých náhodne vybrali z publika. Pomyslel som si, rád by som si zasúťažil. Moderátor teda vyzval publikum, aby sa prihlásili záujemcovia. Opýtal som sa brata s ktorým som tam bol či ideme. Povedal že nie, že sa mu nechce. Ostali sme teda sedieť na mieste a nehlásili sme sa. Sedeli sme úplne vzadu, najďalej od pódia ako to šlo a v publiku bolo pár stoviek ľudí.
Zrazu nám na ramená klepkala hosteska z pódia, ktorú som ani nevidel prichádzať, a začala nás „prehovárať“ aby sme šli súťažiť. Ja som teda hneď v pohode šiel, lebo som chcel a brata prehovorila. :D.
Súťaž ako taká mi bolo jedno či vyhrám alebo nie. Jednoducho som sa chcel len účastniť a zabaviť sa.
Jedna súťažná discipnlína bola o tom (aj keď táto bola skôr scénka pre pobavenie publika a nič sa tam nehodnotilo), že sa hrala scénka. Všetci 4 sme šli do zákulisia a na pódium šiel vždy len jeden, aby ostatní súťažiaci nevideli čo sa deje.
Takže samotná scénka. Hralo sa na auto. Na pódiu boli dve stoličky stolček a na ňom dva taniere (volanty). Súťažiaci je navigovaný moderátorom. Prvá inštrukcia bola nastúpte do auta a naznačil otváranie dverí – klasicky otvoril dvere na aute. Prvé čo ma napadlo. OK. je to scénka ideme sa hrať na auto, tak ja sa budem hrať na poriadne auto už keď sa hráme… nech ma to baví. Otvoril som dvere, ale naznačil otváranie dohora, ako na Lamborghini. Moderátor bol dobrý a hneď sa toho chytil/ rozvinul to, všetci sa smiali. Opýtal sa ma či mám Lamborgini, hovorím nie. Mám Daciu Dokker. Znovu sa všetci začali smiať. Hovoril som pravdu, ale dalo sa predpokladať že to dosť ľudí bude brať ako žart. Týmto štýlom to pokrčovalo ďalej, nastavovanie spätných zrkadiel – ja som mal samozrejme elektronické páčkové, moderátor, nastavoval ručne. Pri nastavení sedadla som takmer ležal. Potom sme vzali do rúk volant (tanier). Ja samozrejme do jednej ruky, lebo lakeť druhej „musel“ trčať z okna 😀 . Potom šla simulácia jazdy a šlo o to, že moderátor ma postupne naviedol na to aby som sa dotkol rukou zadnej strany taniera a potom si pretrel po tvári. Bol tam dym a tým pádom som ho mal na tvári. Po treťom pretretí tváre, som si to všimol.
Bola to sranda každopádne. Ostatných som nevidel, ale predpokladám, že nasledovali pokyny moderátora bez vlastných „vylepšení“.
Teraz analógia s naším svetom s našou zemou. Budem hovoriť o sebe, Vy môžete metaforu rozšíriť na seba, na celú zem. Chcel som ísť na zem, tak som tu. Je určitý plán, predstava/ osud – to je tá naplánovaná scénka. Každý má ale slobodnú vôľu a je na každom ako daný osud prežije. V rámci plánu môžete robiť akékoľvek zmeny. Niekto by na pódiu mohol trpieť strachom a stresom z rôznych dôvodov ktoré si u seba racionalizuje. Ja som si to chcel ale užiť a vylepšenie pre mňa pre ostatných ktoré ma napadlo som aplikoval. Všetci sme si to užili. Takže teraz na zemi. Aj keď si to nepamätáte, chceli ste tu ísť, aby ste to ale prežili naplno/ užili si hru, vymazali ste si pamäť. Dokonca máte plán čo tu chcete zažiť a čo chcete robiť – to je ten osud. Ten svoj plán môžete v rámci slobodnej vôli prežiť strašne veľa spôsobmi, verziami, možnosťami. Môžete trpieť a trápiť sa, alebo si to užiť. Je to len Vaša voľba a Vaše rozhodnutie. Preto, za mňa, je rozumné robiť to, čo Vás baví a netrápiť sa. Prišli ste do tejto hry (reality), tak keď chcete tak si to poriadne užite a bavte sa vedomou tvorbou vo fyzickej realite. Je ale jasné, že niekto tu prišiel zažiť iné veci ako chudoba, choroby, starosti atď. Len aby ste vedeli, že keď Vás to prestane baviť, alebo získate potrebnú skúsenosť, ktorú ste chceli, kedykoľvek to môžete zmeniť. Rozhodujete len Vy, Vy ste tvorca svojej reality. Nikto nemá nad Vami žiadnu moc, pokiaľ mu ju nedáte. 😉